• Nazaj

DUHOVNO SUŽENJSTVO.... ZAPOVEDI....

Duhovno je suženjstvo, če je človek preko odredb in zapovedi prisiljen na vero in če mu je prepovedano kakršnokoli preverjanje z grožnjo trenutnih ali večnih kazni. Če se človek lahko sam svobodno odloči, ali želi ali ne sprejeti njemu ponujeno duhovno dobrino (znanje), ni duhovno zasužnjen, in tako je popolnoma odgovoren za svoje razmišljanje ter postopke. In zato Jezus Njegovim učencem ni dejal: »Ukažite ljudem, kaj morajo verjeti....«, ampak jih je v svet poslal z Besedami: »Pojdite v svet in učite vse narode....«(Matej 28:19).

O nobeni drugi zapovedi ni govora, razen o zapovedi Ljubezni do Boga in do bližnjega.... ta zapoved vključuje tudi Deset Zapovedi, ki jih je Bog preko Mojzesa dal Ljudem; namreč človek, ki izpolnjuje zapovedi Ljubezni do bližnjega, na nikakršen način ne krši teh Božanskih zapovedi. Vendar pa je greh vse, kar krši Božanske zapovedi Ljubezni. Greh ima za posledico kazen; torej človek kaznuje samega sebe, in ne kaznuje Bog človeka, ampak je v skladu z Božansko previdnostjo posledica greha za človeka vedno boleča, in on mora posledice greha vzeti nase, na Zemlji ali pa v onostranstvu.

Zato, če so dane človeške zapovedi in če mora človek, ker se jih ne drži, za njih plačati kot za greh, ki ima za posledico Božjo kazen, potem je to duhovno suženjstvo, neke vrste odvzemanje svobodne volje, ker bo človek pod pritiskom delal to, kar mora (ga obvezuje, je obvezen storiti) in bo imel le malo uspeha v njegovem razvoju proti navzgor. Pred Bogom je namreč dragoceno edino to, kar človek stori iz svobodne volje, zaradi Ljubezni do Boga. On mora znotraj prejeti spodbudo in mora slediti notranjemu glasu, ker je to svobodno delo, katero ima vrednost pred Bogom.

Vendar pa se brezštevilne ljudi drži v duhovnem suženjstvu. Oni so pogosto podučeni s strani ljudi, kateri sami nimajo znanja; oni so postavljeni v določeno stanje prisile tako, ko greh s kaznijo spremlja vsako versko učenje oz. ne-sprejemanje vere je predstavljeno kot greh, ki ima za posledico kazen. Tako bi se človek lahko izognil odgovornosti, da se v njemu ravno tako ne bi pojavili dvomi v vero, kateri izhajajo delno od znotraj in delno od zunaj, in kateri ga spodbujajo na razmišljanje, če je resen v nameri, da stoji na/v Resnici. Bog pogosto predrami razmišljanje ljudi, ki životarijo v duhovnem suženjstvu; oni preko zunanjih vplivov, preko njihove lastne usode prejmejo spodbudo na razmišljanje, da bi uporabili dar razuma in da bi preverili kljub nasprotnim pritiskom s strani tistih, ki si jemljejo pooblastila, da poučujejo....

Iz duhovnega suženjstva pa se bo osvobodil tisti, ki si prizadeva priti do Resnice; on bo spoznal nepravičnost zahteve, da se brez premisleka sprejme nekaj, kar so mu prenesli ljudje. Namreč tisti, ki preverja to, kar je v njihovih učenjih Božansko, obenem tudi prepozna kot Božansko. Vendar pa se on uči razlikovati delo Boga od človeškega dela; zelo kmalu prepozna pomanjkljiva učenja, ki nimajo Božanskega porekla, in zelo kmalu pride do zaključka, da je svobodna volja človeka glavni dejavnik, ki je odločujoč za razvoj duše proti navzgor.

In tedaj se on osvobaja okovov, kateri so človeško delo. Tedaj bo njegova vera zanesljiva (trdna, močna) in bo veliko bolj dragocena od formalne vere, kateri je veliko ljudi podleglo in katere se držijo zaradi tradicije, toda katera ne drži vode enkrat, ko jo ljudje resno preverijo. Tedaj se bo namreč porušila konstrukcija, katera se je dolgo časa držala, toda katera ne more obstati, ker je to človeško delo in zanemarja svobodo zaradi sprejetja zapovedi, ki niso v skladu z Božjo voljo. Ker če mora človek enkrat položiti račune, potem mora imeti tudi možnost delovati v polni svobodi volje; toda na odločitev ne sme biti nikoli prisiljen z grožnjami s kaznijo greha.... ker on drugače večno ne bi mogel postati popoln....

AMEN

DUCHOVNÉ OTROCTVO... PRIKÁZANIA...

Duchovné otroctvo je, keď je človek nútený veriť na základe ustanovení a prikázaní, pokým mu je zakázané skúmať pod hrozbou dočasných alebo večných trestov. Akonáhle sa človek môže slobodne rozhodnúť, či chce alebo nie akceptovať ponuknuté duchovné poznanie, nie je duchovne podrobený, a preto je plne zodpovedný za svoje myslenie a konanie. Preto Ježiš nehovoril Jeho učeníkom: „Prikážte ľuďom to, čomu majú veriť....“, ale poslal ich na svet so Slovami: „Choďte po celom svete a učte všetky národy....“ (Matúš 28:19).

Nejde o žiadne iné prikázanie, iba o prikázanie Lásky k Bohu a blížnemu.... Toto prikázanie zahŕňa aj všetkých desať prikázaní, ktoré Boh dal ľuďom prostredníctvom Mojžiša, pretože človek, ktorý plní prikázanie Lásky k blížmenu v žiadnom prípade neporušuje tieto Božské prikázania. A hriech je všetko, čo porušuje Božské prikázanie Lásky. Dôsledok hriechu je trest, takže človek sám seba potrestá a nie že by ho Boh trestal, ale podľa Božskej spravodlivosti je následok nelásky, hriechu, pre človeka vždy bolestivý a musí čeliť následkom hriecha na Zemi, ako aj v inej ríši.

Ale ak sa vydajú ľudské prikázania, ktorých nedodržanie sa považuje za hriech, ktorý má za následok Boží trest, vtedy je to duchovné otroctvo, je to obmedzenie slobodnej vôle, pretože človek bude robiť to, čo by mal, pod tlakom a bude mať malý úspech v jeho vzostupnom vývoji. Pretože to, čo je cenné pred Bohom, je len to, čo človek robí zo slobodnej vôle a kvôli Láske k Bohu. On musí mať na to vnuknutie zvnútra a v súlade s vnútorným hlasom, potom je to slobodné dielo, ktoré si Boh cení.

Vieru musí tiež získať človek sám prostredníctvom skúmania a premýšľania o tom, čo sa od neho vyžaduje, aby uveril. Musí to byť presvedčenie získané zo slobodnej vôle, no z prinútenia sa nesmie vyžadovať viera, ktorá musí byť bezpodmienečne prijatá, ak je prenesená človekovi školským spôsobom. Vtedy je človek v duchovnom otroctve a takáto viera je mŕtva a pred Bohom bezcenná.

Ale nespočetní ľudia sú držaní v duchovnom otroctve, sú často poučovaní ľuďmi, ktorí samí nemajú vedomosti, uvedení sú do určitého nutkavého stavu tým, že hriech s príslušnym trestom nasleduje každú doktrínu, tj. neprijatie viery sa zobrazuje ako hriech, ktorý má za následok trest. Človek by tak mohol sňať zo seba zodpovednosť, ak by nezažil pochybnosti o viere, ktoré čiastočne pochádzajú zvnútra a čiastočne zvonka, a ktoré ho povzbudzujú k tomu, aby o tom premýšľal, akonáhle to myslí vážne, aby stál v Pravde. Boh často otriasa mysľami tých, ktorí žijú v duchovnom otroctve; sú nútení premýšľať cestou vonkajších vplyvov a vlastného osudu aby využívali dar mysle a skúmali, napriek protitlaku tých, ktorí sa považujú za oprávnených učiť....

A duchovného otroctva sa zbaví ten, ktorému vážne záleží spoznať Pravdu, on rozpozná nespravodlivosť požadovania bezpodmienečne prijať niečo, čo mu ľudia podali. Pretože to, čo je Božské z ich učenia, je skúšajúcim uznané ako Božské, ale veľmi skoro sa naučí rozlišovať Božie dielo od ľudskej práce, veľmi skoro uznáva nedostatok učení, ktoré nie sú Božského pôvodu, a veľmi skoro prichádza k záveru, že je slobodná vôľa človeka hlavným činiteľom určujúcim vzostup jeho duše.

A vtedy sa oslobodí okov, ktoré sú ľudským dielom, vtedy sa jeho viera stane presvedčenejšou a bude oveľa cennejšia od formálnej viere, ktorej mnohí ľudia podľahli a v ktorej sú z tradície, no ktorá nevydrží také vážne skúšky, prichádzajúce na ľudí. Lebo vtedy sa zrúti stavba, ktorá sa už dlhú dobu zachovávala, ale ktorá nemôže prežiť, pretože je to ľudská práca a zanedbala slobodu vôle vydávaním príkazov, ktoré nezodpovedajú Božej vôli. Pretože ak ľudia majú za seba jedného dňa zodpovedať, musia byť schopní konať v úplnej slobode vôle a nikdy nesmú byť nútení rozhodnúť sa, ani prostredníctvom hrozby trestu za hriechy.... pretože inak sa oni nemôžu stať navždy dokonalými....

AMEŇ