• Back

The agony of the being without self-awareness.... Rom. 8, 19:22....

You were created for eternity.... Thus you cannot ever cease to exist even though you had a beginning. But you were able to change your nature and so you did and as a result temporarily deprived yourselves of self-awareness. You certainly continued to exist but you were no longer conscious of your existence. Nevertheless, it was not a state of happiness, it was no blissful passing away into a void but a state of torment because it signified restriction for the spiritual being that once was created as a free being, which also experienced this restriction as agony. But since you will continue to exist forever you should also be able to enjoy your existence, you should live in a blissful state, that is, you should be active for your own pleasure in strength and light. That is your goal, the goal of every being which once was created by Me is to live and be active in My will, to be blissfully happy in full light and strength like Me and able to create and shape for its own pleasure. Yet countless beings I emanated in light and freedom lost their self-awareness due to their own fault. They relinquished their freedom, light and strength and chose a dreadful fate for themselves.... But they were unable to destroy themselves and will never be able to do so either. Were this voluntarily chosen state without self-awareness devoid of all agony, no being would ever strive for a life in beatitude, for then it would, to a certain extent, have perished and only be recognised as a being by Myself. However, the agonies of a banished being are inconceivable, and you humans should not remain indifferent to the threat of a renewed banishment, for even if you lack self-awareness you will nevertheless be exposed to agonies which you will be able to comprehend one day in retrospect when you have entered into life. For it is the spiritual essence which suffers, not the human being whom you deem to have passed away. And the spiritual essence can certainly have hardened in itself but it is not obliterated, it is not insensitive and suffers extreme pain even in its tiniest substance, therefore the whole of Creation.... the spiritual substance bound in matter.... in contrast to the kingdom of light and its inhabitants.... is 'unredeemed' or 'unhappy', i.e. bound in pain, and in its pain it yearns for redemption.

The pain experienced by the spiritual substance is incomprehensible to you humans because that which was given to your soul as a covering.... your earthly body.... is only able to feel and endure pain up to a certain degree which, however, is no comparison to the agonies the soul has to endure in its unredeemed state and which are also felt by the still bound spiritual substances of the external shell. But since only the soul is a self-aware being it can therefore only in the state of a human being consciously aspire towards a change of its nature, a transformation into its fundamental nature. The realisation that it can never perish, that it will exist forever, will then also motivate it to seriously aspire towards a happy eternal life, to strive towards a 'life in beatitude' and to gain strength and light again in order to be active in accordance with the law of divine order. But as long as it lacks this realisation the human being's life on earth will be to no avail and the soul will remain bound and will also leave its body in a bound state.... And then the agonising state emerges again which it did not feel as much on earth. It is dead even though it exists.... It did not acquire the blissful life on earth, the state of banishment is also threatening it again if it does not succeed in coming to the realisation in the kingdom of the beyond that it has not and cannot cease to exist although it no longer lives on earth.... Only this realisation can prompt it in the kingdom of the beyond to strive towards 'life' after all, and then it will also receive help to do so. But it is dreadful for an already self-aware soul if it has to experience the fate of a new banishment again.... if its self-awareness is taken away and it has to take the path through the creations dissolved in countless tiny particles and to endure the agonies again, which every external shell represents for the spiritual being. For only by means of pain can the spiritual being become so purified that it will mature into a self-aware being again which shall live one day and will then never ever lose its life again....

Amen

Agónia bytostí bez sebavedomia.... Rim. 8, 19:22....

Boli ste stvorení na večnosť.... Preto nemôžete nikdy prestať existovať, aj keď ste mali začiatok. Ale dokázali ste zmeniť svoju prirodzenosť, čo ste aj urobili, a preto ste sa dočasne zbavili sebauvedomenia. Určite ste aj naďalej pokračovali existovať, ale už ste si neboli vedomí svojej existencie. Napriek tomu to nebol stav šťastia, nebol to blažený prechod do prázdnoty, ale stav trápenia, pretože to znamenalo obmedzenie pre duchovnú bytosť, ktorá bola kedysi stvorená ako slobodná bytosť, ktorá tiež zažila toto obmedzenie ako agóniu. Keďže budete aj naďalej žiť večne, mali by ste si tiež užiť svoju existenciu, mali by ste žiť v blaženom stave, to znamená, že by ste mali byť aktívni pre vaše vlastné potešenie v sile a svetle. To je váš cieľ. Cieľom každej bytosti, ktorú Som kedy stvoril, je žiť a byť aktívny v Mojej vôli, byť blažene šťastný v plnom svetle a sile ako Ja a schopný vytvárať a tvarovať pre svoje vlastné potešenie. Napriek tomu nespočetné množstvo bytostí, ktoré Som vyžiaril vo svetle a slobode stratilo sebauvedomenie v dôsledku ich vlastnej chyby. Vzdali sa slobody, svetla a sily a sami si vybrali hrozný osud.... Ale oni boli neschopní seba zničiť a nikdy to nedokážu. Keby sa tento dobrovoľne zvolený stav bez sebapoznania zbavil všetkej agónie, žiadna bytosť by sa nikdy nesnažila o život v blahoslavenstve, pretože potom by do určitej miery zahynula a jedine z Mojej strany by bola považovaná za bytosť. Agónie vylúčenej bytosti sú však nemysliteľné a vy, ľudia, by ste nemali zostať ľahostajní k hrozbe obnoveného vylúčenia (exilu), pretože aj keď vám chýba sebapoznanie, budete napriek tomu vystavení utrpeniam, ktoré budete môcť pochopiť spätne jedného dňa, keď vstúpite do života. Lebo je to duchovná esencia (podstata), ktorá trpí, nie ľudská bytosť, o ktorej sa domnievate, že zomrela. A duchovná esencia sa určite dokázala stvrdnúť sama o sebe, ale nie je zahladená, nie je necitlivá a trpí extrémnou bolesťou dokonca aj vo svojej najmenšej substancii (častici), teda v celom Stvorení.... duchovnej substancii zaviazanej v hmote (matérii).... na rozdiel od kráľovstva svetla a jeho obyvateľov.... je „nevykúpené“ alebo „nešťastné“, tj zviazané bolesťou a vo svojej bolesti túži po vykúpení.

Bolesť, ktorú prežíva duchovná substancia je pre vás, ľudí nepochopiteľná, pretože to, čo bolo poskytnuté vašej duši ako obal.... vaše pozemské telo.... je schopné cítiť a vydržať bolesť len do určitej miery, ktorú však nie je možné porovnať s utrpením, ktoré musí duša vydržať vo svojom nevykúpenom stave a ktoré pociťujú aj stále spútané duchovné substancie vonkajšieho obalu. Keďže však iba duša je uvedomujúcou si bytosťou, môže sa preto vedome usilovať iba v stave ľudskej bytosti o zmenu svojej prirodzenosti, o premenu na svoju základnú prirodzenosť. Uvedomenie si, že nikdy nemôže zahynúť, že bude existovať navždy, ju potom bude motivovať k tomu, aby sa vážne usilovala o šťastný večný život, o „život v blahoslavenstve“ a aby znovu získala silu a svetlo, aby bola aktívna v súlade so zákonom Božského poriadku. Pokiaľ však chýba toto porozumenie, život človeka na Zemi nebude k žiadnemu úžitku a duša zostane zviazaná a tiež opustí svoje telo v zaviazanom stave.... A potom sa znova objaví stav agónie, ktorý ona toľko necítila na Zemi. Ona je mŕtva, aj keď existuje.... Nezískala blažený život na Zemi, stav vyhnanstva (exilu) ju tiež znova ohrozuje ak sa jej nepodarí dosiahnuť porozumenie v kráľovstve inej ríši (porozumej „v záhrobí“), že neprestala a nemôže prestať existovať, aj keď už viac nežije na Zemi.... Iba toto porozumenie ju môže v kráľovstve inej ríši nakoniec prinútiť usilovať sa o „život“ a potom jej bude poskytnutá pomoc. Ale pre už uvedomiteľnú dušu je to hrozné, ak musí znova zažiť osud nového vyhnanstva.... ak je jej sebapoznanie odstránené a musí ísť cestou cez stvorenie rozostavená do nespočetných, malých častíc a znovu trpieť agóniou, čo pre duchovnú bytosť predstavuje každý vonkajší obal. Len vďaka bolesti sa môže duchovná bytosť natoľko očistiť, že znova dospeje k sebauvedomenej bytosti, ktorá jedného dňa ožije a potom už nikdy viac nestratí svoj život.

AMEŇ