• Späť

Plnenie Božích prikázaní.... spoznávanie Boha....

Chodiť správnou cestou na Zemi si vyžaduje spĺňanie Božích prikázaní, ktoré je však veľmi ľahko splniť (1. Jánova 5:3), ak človek žije v Láske, tj. ak zvnútra má pohnútku byť dobrým a robiť dobro.... vtedy on nevníma Božie prikázania ako nátlak alebo vplyv, ktorý by ho obmedzoval, ale sám sa usiluje o to, čo od neho požaduje Boh, a potom kráča správnou cestou. On vtedy nepotrebuje žiadne prikázania, pretože jeho bytosť sa mení na Lásku z vlastnej iniciatívy a preto, že sa jeho vôľa snaží priblížiť k Bohu, čiže to čo je duchovné v ňom je už vedomé večného Božstva, aj keď si toho človek neuvedomuje alebo on ešte nevlastní poznanie o tom.

To poznanie už v ňom spí, ale ešte sa neobjavilo, no aj napriek tomu jeho duša uznáva Boha, inak by sa ona neusilovala o dobro. Človek sa bude tiež usilovať o dokonalosť, pretože jeho srdce, ktoré je hotové a schopné pre Lásku, ho vedie k neustálemu pôsobeniu v Láske. Takže jeho činy a myšlienky nie sú v rozpore s prikázaniami Lásky, ktoré dal Boh, aby umožnili ľuďom meniť sa a žiť podľa Jeho vôle.

U mnohých ľudí sa znalosť dobra a zla ešte nerozvila, pretože je vnútorná vôľa ešte stále obrátená k Božiemu protivníkovi. To u človeka zakaľuje jasný zmysel pre dobro a zlo, on mu zlo predstavuje v určitom svetle tak, aby sa mu zdalo lákavé. A tak človek, ktorý podľahol jeho vplyvu, ktorý v sebe nechá pôsobiť všetky zlé inštinkty, bude presvedčený vo svojom vnútri, že koná správne, pretože vidí iba svoj vlastný prospech a považuje za dobré všetko čo sa mu stáva výhodou. Čím nižšie sa on ponorý, tj. dostane sa pod kontrolu Božieho protivníka, tým viac mu zmizne rozoznanie dobra a zla.

A Božie prikázania by mu teraz mali byť usmernením, akonáhle vynaloží vážne úsilie, aby žil správne na Zemi. Lebo znova a znova sa mu musí ukázať na jeho zlý spôsob života a Božie prikázania musia mu slúžiť ako meradlo, pomocou ktorého budú hodnotené a posudzované jeho skutky. Prikázanie Lásky vždy bude zanedbávať vlastnú výhodu a obhajovať výhodu blížneho, a iba keď človek tomu venuje svoju pozornosť, začne sa týmto prikázaniam podrobovať. Pre človeka, ktorý je pod vplyvom protivníka museli byť vydané jednotlivé prikázania, oproti ktorým mohol rozpoznať nesprávnosť jeho myslenia a konania. Avšak človek, ktorý je v Láske, tieto prikázania nepotrebuje, on nie je schopný prekročiť jednotlivé prikázania, pretože Láska ho ochraňuje (zdržuje, odpudzuje) od toho, čo človek, ktorý je bez Lásky, bez váhania robí.

U človeka, ktorý je aktívny v Láske, dobré sily sú činné a oni ho odpudzujú od akéhokoľvek bezohľadného a zlého skutku, zatiaľ čo človek vzdialený od Boha, ktorý je zbavený akejkoľvek Lásky, poskytuje prístup silám zla a oni ho neustále poháňajú, aby konal bez Lásky. Ak sa mu však ponukne každé jednotlivé prikázanie, môže tiež prebudiť zmysel pre zodpovednosť za svoje činy, a on potom bude vykonávať zlý skutok s pochybnosťou, ktorá dokonca môže viesť k zmene jeho myslenia, ak sa on sám rozhodne zmeniť jeho spôsob života v predpoklade života po smrti, ktorý sa mu tak zdá premárnený....

Potom on upriamuje svoju pozornosť na spásu svojej duše a vtedy využije každú príležitosť, aby získal pojasnenie ohľadne Božej vôle, vážne ľutuje svoj neúspešný život a pokúša seba zmeniť.... hnusí sa sám sebe a svojích predchádzajúcich činov, uznáva Božské prikázania a naďalej sa snaží podľa nich žiť.... a až potom mu je zaručený duchovný úspech, tj. že jeho duša sa ešte krátko pred smrťou môže rozvíjať na hore, a aj keď jej stupeň zrelosti je stále nízky, ona vo vedomí večného Božstva vstupuje do duchovného kráľovstva a už nie je úplne odvrátená od Boha.

Hneď ako uzná Boha a Jeho prikázania, je spasená, je na ceste vzostupu, jej vzostupný vývoj sa začal a duša aj dosahuje svoj cieľ, ak nie na Zemi, potom neskoršie v duchovnom kráľovstve. Ale pokiaľ človek ignoruje Božské prikázania alebo spája ich plnenie s pozemskými výhodami, duša zostáva na najnižšej duchovnej úrovni, a ona potom aj zostane v temnej duchovnej noci.... ona nerozpoznáva Boha a nemôže Ho milovať, nebude sa o neho usilovať, ale sa obráti k Božiemu protivníku (Satanovi), ktorý však dušu nikdy nemôže uviesť do vedomosti, čiže nemôže jej ponuknúť poznanie Boha....

A práve toto poznanie chýba ľudstvu, poznanie Boha Lásky, Ktorý je všemohúci a múdry a Ktorý chce získať ľudí pre Seba.... Akonáhle sa človek dozvie, rovnako ak verí v Boha ako najvyššiu dokonalú bytosť, všimne si aj to, čo táto najvyššia bytosť vyžaduje od človeka.... a urobí to zo svojej najvnútornejšej pohnútky, pretože v ňom sa budí Láska k Bohu a on sa snaží pripojiť k najvyššej, najdokonalejšej bytosti.... A on potom nepotrebuje žiadne prikázania, lebo je zvnútra plný Lásky k Bohu a k blížnemu....

AMEŇ

IZPOLNJEVANJE BOŽANSKIH ZAPOVEDI.... SPOZNANJE BOGA....

Hoditi po pravi poti na Zemlji zahteva izpolnjevanje Božanskih zapovedi, katere pa je torej zelo lahko izpolniti (1 Janez 5:3), če človek živi v Ljubezni oz. če ima znotraj spodbudo za to, da bo dober in da dela dobre stvari.... tedaj on Božjih zapovedi ne doživlja kot pritisk ali nekakšen vpliv, ki bi ga omejeval, ampak sam po sebi teži k temu, kar Bog zahteva od njega, in tako gre po pravi poti. Potem on ne potrebuje zapovedi, ker se njegovo bitje iz lastne (s)pobude spreminja v Ljubezen in ker njegova volja stremi k Bogu; torej to, kar je v njem duhovno, že ima spoznanje večnega Božanstva, celo ko se človek tega ne zaveda ali pa ne razpolaga z znanjem glede tega vprašanja.

Res je, da to znanje sicer dremlje v njem, vendar še ni ugledalo luči dneva, čeprav pa tudi poleg tega njegova duša prepozna Boga, ker ona drugače ne bi težila k dobremu. Človek bo ravno tako težil k popolnosti, ker ga njegovo srce, ki je voljno in sposobno za Ljubezen, spodbuja na nenehno dejavnost v Ljubezni. Njegovo delovanje in razmišljanje se torej ne upirajo zapovedim Ljubezni, katere je Bog dal, da bi ljudem omogočil življenje po Njegovi volji.

Pri veliko ljudeh spoznanje dobrega in zla ni ravno razvito, ker je notranja volja še vedno usmerjena k Božjemu nasprotniku (Satanu). On v človeku meša (mede) jasno spoznanje dobrega in zla; on mu zlo predstavlja na neki taki luči, da se mu ono zdi privlačno. Tako da bo človek, ki je nasedel njegovemu vplivu, ki v sebi očitno kaže vse slabe strasti, znotraj vendarle prepričan v to, da ravna pravilno, ker vidi edinole svojo lastno korist in ima za dobro vse, kar mu prinaša koristi. Kolikor bolj on nižje potone oz. pade v last Božjega nasprotnika, toliko bolj mu primanjkuje spoznanja za dobro in zlo.

Njemu morajo biti Božanske zapovedi smernica, če se na Zemlji resno potrudi pravilno živeti. Namreč vedno znova mu mora biti očitno pokazan njegov napačen način življenja, in Božanske zapovedi morajo zanj veljati kot merilo, glede na katerega bodo ocenjena in presojana njegova dela. Zapoved Ljubezni bo vedno zapostavljala lastne koristi in branila koristi bližnjega; in šele takrat, ko človek usmeri pozornost na to, se on začne podrejati tem zapovedim. Za tistega človeka, ki je pod vplivom nasprotnika, so morale biti dane posamezne zapovedi, v katerih on lahko prepozna svoje napačno razmišljanje in delovanje. Po drugi strani pa tisti človek, ki je v Ljubezni, ne potrebuje teh zapovedi; zanj ni mogoče, da bi kršil posamezne zapovedi, ker ga Ljubezen ščiti pred tem (ga vleče stran od tega), kar bi človek storil brez Ljubezni in razmišljanja.

Pri človeku, ki je dejaven v Ljubezni, so dejavne dobre sile; in one ga odvlečejo stran od vsakršnega nepremišljenega slabega dela; medtem ko človek, ki oddaljen od Boga, ki je brez celotne Ljubezni, daje pristop silam zla, in one ga vedno znova spodbujajo, da izvaja ne-Ljubeznive postopke. Vendar če se mu očitno pokaže vsako posamezno zapoved, potem se v njem lahko prebudi občutek za odgovornost za njegova dela, in on je potem v dvomih, ko stori slabo delo, kar pa lahko povzroči spremembo njegovega razmišljanja, če se on odloči za spremembo svojega načina življenja s predpostavko, da obstaja (da verjame v) življenje po smrti, katero pa se mu (na ta način) zdi zapravljeno....

Potem on cilja na (od)rešenje svoje duše; in tedaj izkorišča vsako priložnost, da bi prejel razlago glede Božje volje in resno obžaluje svoje zapravljeno življenje. In tako potem išče način, kako se spremeniti.... odvraten je sam sebi, kakor (mu je odvratno) tudi prejšnje delovanje; prizna Božanske zapovedi in se še naprej trudi živeti v skladu z njimi.... in šele tedaj je zanj zagotovljen duhovni uspeh oz. njegova duša se lahko še v kratkem času pred smrtjo razvije na višje; in tudi poleg tega, da je njena stopnja zrelosti še vedno nizka, pa ona v spoznanju večnega Božanstva vstopi v duhovno kraljestvo in ni več popolnoma Bogu nenaklonjena.

Če ona prizna Boga in Njegove zapovedi, je (od)rešena in je na poti vzpona; začel se je njen vzpon tako, da duša tudi doseže svoj cilj, če ne na Zemlji, pa potem kasneje v duhovnem kraljestvu. Vendar pa vse dokler človek ne usmerja pozornosti na Božanske zapovedi oz. vse dokler izpolnjevanje le teh povezuje s svetovnimi interesi, duša ostaja v stagnaciji na najnižji duhovni stopnji, in potem bo ona ravno tako ostala v temni duhovni noči.... ona ne spozna Boga in Ga ne more ljubiti; ona ne bo stremela k Njemu, ampak se bo usmerila k Božjemu nasprotniku (Satanu), kateri pa duše ne more nikoli uvesti v znanje (prosvetljenje, ji dati luč), torej ji ne more dati spoznanja Boga....

In to spoznanje je to, kar primanjkuje človeštvu: spoznanje Boga Ljubezni, Kateri je vsemogočen in moder in Kateri želi ljudi pridobiti za Sebe.... Če ima človek spoznanje, če veruje v Boga kot v povsem popolno Bitje, potem bo on ravno tako usmeril pozornost na to, kar to vrhovno Bitje zahteva od človeka.... in on bo to naredil iz najbolj notranje spodbude, ker se v njem prebuja Ljubezen do Boga; in on se trudi priključiti temu najvišjemu, najpopolnejšemu Bitju.... In potem on ne potrebuje zapovedi, ampak je on znotraj (v sebi) poln Ljubezni do Boga in do bližnjega....

AMEN