• Späť

Duchovný nátlak.... Ľudské prikázania.... Boj proti Kristovmu učeniu lásky....

Každé duchovné donucovanie (= toto sa vsťahuje na dogmy!) musí byť odsúdené, pretože čin/aktivita človeka, ktorá z neho vyplýva, nemôže byť ocenená/hodnotená Bohom. Jedine úplná sloboda vôle ľudí určuje/rozhoduje hodnotu konania/aktivity ľudí. Preto by oni mali byť informovaní o Kristovom učení, ale nemali by byť povinní (donútení) viesť určitý životný štýl v dôsledku pravidiel a predpisov, ktoré potom budú svedomite a obvykle dodržiavať. Ľudia by sa určite mali poučovať/vzdelávať, aby rozmýšľali a správali sa správne, ale mala by im byť vždy ukázaná iba spravodlivosť alebo nespravodlivosť v ich skutkoch (alebo „malo by im byť pokázané čo je v ich skutkoch dobré a čo zlé“). Musí sa im odporúčať, aby praktizovali lásku, ale nikdy by nemali byť nútení k (tým) skutkom podľa pravidiel, ktoré nezodpovedajú (alebo „nie sú v súlade“) ich vnútornej vôli. Mali by sa dodržiavať iba prikázania lásky, a preto by sa malo o ních aj vyučovať.... pretože každý, kto dodržiava/vykonáva prikázanie lásky, formuje svoje srdce tak, že bude chcieť z vlastnej vôle vykonávať tie veci, ktoré zodpovedajú Božej vôli. Ale prikázania, ktoré zaväzujú/nútia osobu, aby určitým spôsobom viedla (alebo „usporiadala“) svoj život, hoci ich nedodržiavanie nepreukazuje bezcitnosť voči iným ľuďom, nie sú dané Bohom, tj sú mimo Kristovho učenia, pretože toto učenie iba káže lásku, ktorej cieľom však nie je dosiahnuť splnenie Božích prikázaní prostredníctvom vonkajšej sily.

Ľudská bytosť musí byť schopná seba formovať v úplnej slobode vôle, ak má mať táto premena myslenia hodnotu pre večnosť. Sloboda vôle je však obmedzená, akonáhle sa vyžaduje dôstojná/pokorná transformácia. Každý dobrý skutok, ktorý nevznikne v srdci, tj ktorý sa nedosiahne vnútorným nutkaním/vnuknutím vykonať skutok lásky, bude ocenený iba za to, čo je v skutočnosti.... vykonávanie povinnosti bez srdečného tepla. A existuje veľké nebezpečenstvo, že si človek bude dávať príliš málo dôrazu na seba, svoje myšlienky a skutky, pretože on verí, že urobil to, čo potreboval urobiť na Zemi, a toto presvedčenie/viera má svoj základ v prikázaniach, ktoré ľudia pridali ku Kristovmu učeniu. Iba Božské učenie lásky sa má chápať ako Kristovo učenie, ale nikdy ľudsky nariadené prikázania, ktorých cieľom je dosiahnuť niečo iné ako iba opravdové skutky lásky....

Tam, kde sa vyučuje láska, musí sa tiež praktizovať láska a skutky lásky by sa mali chápať ako všetko, čo je prospešné pre iných ľudí. Očakáva sa teda, že ľudská bytosť bude prospešná pre svojho blížneho, a preto Božské učenie lásky bude očakávať, že ľudia splnia iba tie požiadavky, ktoré chránia ich blížnych pred poškodením alebo sú pre ních prospešné. Keď človek uvažuje o blahu svojho blížneho, žije v láske, pretože ho ona núti pomáhať iným ľuďom. Toto je opravdová aktivita lásky, ktorú Boh vyžaduje od ľudí a ktorá bola neustále praktizovaná Ježišom Kristom na Zemi. Ak sa však od ľudí požaduje, aby niečo urobili, aj keď neúspech/chyba v uspokojovaní v žiadnom prípade neprináša škody alebo ubližuje iným ľuďom, vtedy je to spôsobené ľudskými zákonmi, ktoré by sa nemali zamieňať s Kristovým učením.

Existuje však veľké nebezpečenstvo, že prikázania lásky budú ignorované v prospech týchto ľudsky pridaných prikázaní a že význam/hodnota Kristovho učenia lásky nebude uznaný(á), o čom svedčí skutočnosť, že ľudstvo, ktoré nepozná jeho skutočnú hodnotu, chce úplne nahradiť Kristovo učenie lásky.... Pretože ono venuje väčšiu pozornosť prikázaniam, ktoré človeka viac alebo menej zotročujú, pretože pre neho predstavujú duchovné donucovanie.

Svet to uráža (alebo „týmto je svet urazený“) a teraz sa pokúša bojovať proti všetkému a nahradiť všetko, vrátane čistého Kristovho učenia, ktoré iba hlása lásku. Všetko, čo ľudia pridali k Božiemu učeniu lásky, bolo urobené iba preto, aby sa do čistého Kristovho učenia infiltrovala/vložila chyba/omyl, pretože to čo je pridané odchyľuje sa od toho, čo Ježiš Kristus zanechal ľuďom ako Jeho Dielo. Zostane však iba to, čo je z Boha a Jeho vôle.... ale ľudské dielo sa pominie.

AMEŇ

Transformação do testamento.... Must State.... Objetivo - estado primário....

A vontade de Deus foi a causa da apostasia do ser espiritual por Deus, portanto, a vontade semelhante a Deus deve significar unidade para o espiritual, ou seja, união com Deus, e daí é óbvio que a vontade do ser espiritual apóstata deve primeiro ser mudada para que ele possa se unir novamente a Deus. Esta mudança é o sentido e o propósito da vida terrena, mas tem de acontecer sem coerção e, portanto, ocorre sob a forma de um lento desenvolvimento superior. O direito de autodeterminação do ser é tirado, ou seja, ele deve subordinar-se à vontade do Criador, desde que cubra o curso na Terra antes de encarnar como ser humano, na medida em que deve estar ativo nas etapas preliminares da forma como Deus prescreve a toda obra da criação. Isto não é de forma alguma um estado de completa falta de vontade, mas a vontade já manifestou antes, e por isso a tarefa agora foi-lhe dada que corresponde à sua vontade. É apenas um estado de compulsão na medida em que, uma vez expressa a sua vontade, não pode mais contrariá-la, mas deve agora realizar a actividade a que anteriormente se tinha professado. É, por assim dizer, induzido a servir, mas declarou anteriormente a sua vontade de servir, caso contrário não seria admitido na actividade de servir. Assim, a vontade da vontade já se voltava cada vez mais para a Deidade eterna, a rebeldia era abandonada e a união com Deus era, por assim dizer, inconscientemente buscada. Mas o ser ainda tem que passar um último teste de vontade onde toda coerção é eliminada e o ser pode decidir completamente livre e conscientemente se desiste da vontade que é oposta a Deus ou se continua a persistir nela. E este é o tempo da encarnação como ser humano, que todo ser pode agora usar em livre arbítrio. Neste tempo só diz respeito à vontade, quer ela se afaste de ou para Deus. E agora será compreensível para as pessoas que só se possa falar de uma mudança terrena bem sucedida quando a vontade, que em tempos foi oposta a Deus, tiver mudado completamente, colocando-se assim completamente sob a vontade divina e assim a distância de Deus é reduzida.... Pois este último significa uma aproximação a Deus no estado consciente, significa uma transformação completa da substância espiritual que uma vez se afastou de Deus no livre arbítrio e agora usa novamente esse livre arbítrio para se unir a Deus.... O espiritual agora restaura o seu estado original sem ser obrigado a fazê-lo por Deus, o que significa a redenção do espiritual da capa que Deus juntou ao espiritual como um grilhão para guiá-lo de volta a Si mesmo; significa um estado livre e inconcebivelmente feliz para o espiritual que corresponde ao seu propósito original e é, portanto, a meta de todos os espirituais.... não redimidos._>Amém