• Späť

Duchovný nátlak.... Ľudské prikázania.... Boj proti Kristovmu učeniu lásky....

Každé duchovné donucovanie (= toto sa vsťahuje na dogmy!) musí byť odsúdené, pretože čin/aktivita človeka, ktorá z neho vyplýva, nemôže byť ocenená/hodnotená Bohom. Jedine úplná sloboda vôle ľudí určuje/rozhoduje hodnotu konania/aktivity ľudí. Preto by oni mali byť informovaní o Kristovom učení, ale nemali by byť povinní (donútení) viesť určitý životný štýl v dôsledku pravidiel a predpisov, ktoré potom budú svedomite a obvykle dodržiavať. Ľudia by sa určite mali poučovať/vzdelávať, aby rozmýšľali a správali sa správne, ale mala by im byť vždy ukázaná iba spravodlivosť alebo nespravodlivosť v ich skutkoch (alebo „malo by im byť pokázané čo je v ich skutkoch dobré a čo zlé“). Musí sa im odporúčať, aby praktizovali lásku, ale nikdy by nemali byť nútení k (tým) skutkom podľa pravidiel, ktoré nezodpovedajú (alebo „nie sú v súlade“) ich vnútornej vôli. Mali by sa dodržiavať iba prikázania lásky, a preto by sa malo o ních aj vyučovať.... pretože každý, kto dodržiava/vykonáva prikázanie lásky, formuje svoje srdce tak, že bude chcieť z vlastnej vôle vykonávať tie veci, ktoré zodpovedajú Božej vôli. Ale prikázania, ktoré zaväzujú/nútia osobu, aby určitým spôsobom viedla (alebo „usporiadala“) svoj život, hoci ich nedodržiavanie nepreukazuje bezcitnosť voči iným ľuďom, nie sú dané Bohom, tj sú mimo Kristovho učenia, pretože toto učenie iba káže lásku, ktorej cieľom však nie je dosiahnuť splnenie Božích prikázaní prostredníctvom vonkajšej sily.

Ľudská bytosť musí byť schopná seba formovať v úplnej slobode vôle, ak má mať táto premena myslenia hodnotu pre večnosť. Sloboda vôle je však obmedzená, akonáhle sa vyžaduje dôstojná/pokorná transformácia. Každý dobrý skutok, ktorý nevznikne v srdci, tj ktorý sa nedosiahne vnútorným nutkaním/vnuknutím vykonať skutok lásky, bude ocenený iba za to, čo je v skutočnosti.... vykonávanie povinnosti bez srdečného tepla. A existuje veľké nebezpečenstvo, že si človek bude dávať príliš málo dôrazu na seba, svoje myšlienky a skutky, pretože on verí, že urobil to, čo potreboval urobiť na Zemi, a toto presvedčenie/viera má svoj základ v prikázaniach, ktoré ľudia pridali ku Kristovmu učeniu. Iba Božské učenie lásky sa má chápať ako Kristovo učenie, ale nikdy ľudsky nariadené prikázania, ktorých cieľom je dosiahnuť niečo iné ako iba opravdové skutky lásky....

Tam, kde sa vyučuje láska, musí sa tiež praktizovať láska a skutky lásky by sa mali chápať ako všetko, čo je prospešné pre iných ľudí. Očakáva sa teda, že ľudská bytosť bude prospešná pre svojho blížneho, a preto Božské učenie lásky bude očakávať, že ľudia splnia iba tie požiadavky, ktoré chránia ich blížnych pred poškodením alebo sú pre ních prospešné. Keď človek uvažuje o blahu svojho blížneho, žije v láske, pretože ho ona núti pomáhať iným ľuďom. Toto je opravdová aktivita lásky, ktorú Boh vyžaduje od ľudí a ktorá bola neustále praktizovaná Ježišom Kristom na Zemi. Ak sa však od ľudí požaduje, aby niečo urobili, aj keď neúspech/chyba v uspokojovaní v žiadnom prípade neprináša škody alebo ubližuje iným ľuďom, vtedy je to spôsobené ľudskými zákonmi, ktoré by sa nemali zamieňať s Kristovým učením.

Existuje však veľké nebezpečenstvo, že prikázania lásky budú ignorované v prospech týchto ľudsky pridaných prikázaní a že význam/hodnota Kristovho učenia lásky nebude uznaný(á), o čom svedčí skutočnosť, že ľudstvo, ktoré nepozná jeho skutočnú hodnotu, chce úplne nahradiť Kristovo učenie lásky.... Pretože ono venuje väčšiu pozornosť prikázaniam, ktoré človeka viac alebo menej zotročujú, pretože pre neho predstavujú duchovné donucovanie.

Svet to uráža (alebo „týmto je svet urazený“) a teraz sa pokúša bojovať proti všetkému a nahradiť všetko, vrátane čistého Kristovho učenia, ktoré iba hlása lásku. Všetko, čo ľudia pridali k Božiemu učeniu lásky, bolo urobené iba preto, aby sa do čistého Kristovho učenia infiltrovala/vložila chyba/omyl, pretože to čo je pridané odchyľuje sa od toho, čo Ježiš Kristus zanechal ľuďom ako Jeho Dielo. Zostane však iba to, čo je z Boha a Jeho vôle.... ale ľudské dielo sa pominie.

AMEŇ

Wandlung des Willens.... Mußzustand.... Ziel - Urzustand....

Der Gott-gegnerische Wille war Anlaß zum Abfall des Geistigen von Gott, sonach muß der Gott-gleiche Wille für das Geistige Verbundenheit, d.h. Zusammenschluß mit Gott bedeuten, und daraus ist ersichtlich, daß der Wille des abgefallenen Geistigen vorerst gewandelt werden muß, soll es sich wieder mit Gott verbinden können. Diese Wandlung ist Sinn und Zweck des Erdenlebens, die aber ohne Zwang vor sich gehen muß und daher in Form einer langsamen Höherentwicklung sich vollzieht. Es wird dem Wesenhaften das Selbstbestimmungsrecht genommen, d.h., es muß sich dem Willen des Schöpfers unterordnen, solange es den Gang auf Erden zurücklegt vor der Verkörperung als Mensch insofern, als es in den Vorstadien tätig sein muß in der Weise, wie Gott es einem jeden Schöpfungswerk vorschreibt. Es ist dies keineswegs ein Zustand völliger Willenlosigkeit, sondern es hat das Wesenhafte seinen Willen zuvor schon bekundet, und darum wurde ihm nun die Aufgabe gestellt, die seinem Willen entspricht. Ein Mußzustand ist es nur insofern, als daß es, nachdem es einmal seinen Willen bekundet hat, nicht mehr entgegenwirken kann, sondern nun die Tätigkeit ausführen muß, zu der es sich zuvor bekannt hat. Es wird gewissermaßen zum Dienen veranlaßt, es hat aber die Bereitwilligkeit zum Dienen vorher erklärt, ansonsten es nicht zur dienenden Tätigkeit zugelassen würde. Also wandte sich der Wille des Wesenhaften schon mehr und mehr der ewigen Gottheit zu, die Widersetzlichkeit wurde aufgegeben und der Zusammenschluß mit Gott gewissermaßen unbewußt angestrebt. Doch es muß das Wesenhafte noch eine letzte Willensprobe bestehen, wo jeglicher Zwang ausgeschaltet wird und das Wesen sich völlig frei und bewußt entscheiden kann, ob es den Gott-entgegengesetzten Willen aufgibt oder noch weiter in ihm verharrt. Und es ist dies die Zeit der Verkörperung als Mensch, die jedes Wesen nun nützen kann in freiem Willen. In dieser Zeit geht es nur um den Willen, ob er sich Gott ab- oder zuwendet. Und es wird nun den Menschen verständlich sein, daß nur dann von einem erfolgreichen Erdenwandel gesprochen werden kann, wenn der einstmals Gott widersetzliche Wille sich völlig gewandelt hat, also sich völlig unter den göttlichen Willen stellt und somit die Entfernung von Gott verringert wird.... Denn letzteres bedeutet eine Annäherung an Gott im bewußten Zustand, es bedeutet eine völlige Wandlung des Geistigen, das sich einst von Gott abwandte im freien Willen und nun diesen freien Willen wieder nützet zum Zusammenschluß mit Gott.... Es stellt das Geistige nun seinen Urzustand wieder her, ohne daß es von Gott dazu gezwungen wird, und es bedeutet dies Erlösung des Geistigen aus der Hülle, die Gott als Fessel dem Geistigen beigesellt hat, um es Sich Selbst wieder zuzuleiten; es bedeutet für das Geistige einen freien, unvorstellbar glückseligen Zustand, der seiner uranfänglichen Bestimmung entspricht und daher das Ziel alles unerlösten Geistigen ist....

Amen