Fuisteis creados para la eternidad.... Por lo tanto, nunca podéis perecer del todo, aunque tuvisteis un principio. Pero vosotros podíais cambiaros en vuestro ser y también lo hicisteis, privándoos temporalmente de vuestra conciencia del yo. Seguisteis existiendo, pero ya no erais conscientes de vuestro ser. Sin embargo, este estado era dichoso, no era un vendido paso a la nada, sino más bien un estado de tormento, porque significaba una atadura para el ser espiritual, una vez creado libremente, que también experimentaba esta atadura como tormento.
Pero como vosotros ahora seguiréis existiendo eternamente, también debéis poder alegraros de vuestro ser; debéis vivir en un estado de dicha, es decir, poder obrar en fuerza y luz para vuestra propia alegría. Esto es vuestro objetivo, el objetivo de todo lo creado una vez de Mí; que viva y esté activo según Mi voluntad, que esté lleno de luz y fuerza dichoso como Yo, y poder participar en actividades creativas y de diseño para su propia felicidad. Sin embargo, innumerables seres, irradiados por Mí en luz y libertad han perdido la conciencia del yo por su propia culpa. Renunciaron a su libertad, su luz y su fuerza, y eligieron un destino terrible para sí mismos.... Pero no pudieron destruirse a sí mismos, y nunca podrán hacerlo.
Si este estado voluntariamente elegido sin conciencia del yo estuviera libre de todo sufrimiento, entonces ningún ser jamás lucharía por una vida de felicidad, porque entonces también sería, por así decirlo, pasado, reconocido como un ser solo por Mí Mismo.... Pero el sufrimiento de un ser desterrado es inimaginable, y la amenaza de un nuevo destierro no debe dejaros a vosotros, los humanos, impasibles, porque si incluso carecéis de la conciencia del yo, aún estaréis sujetos a un sufrimiento que un día podréis comprender en retrospectiva, una vez que hayáis entrado en la vida.
Porque es lo espiritual lo que sufre, no el ser humano que creéis perdido. Y lo espiritual probablemente puede estar endurecido en sí mismo, pero lo espiritual no se extingue, no es insensible, y sufre los mayores tormentos, incluso en su sustancia más diminuta. Por lo que toda la creación – lo espiritual atado en la materia -, en contraste con el reino de la luz y sus habitantes, también está “no redimido” y también “desafortunado”, es decir, está atado por el dolor y en su tormento anhela la redención.
El tormento que siente lo espiritual es incomprensible para vosotros, los humanos, porque lo que se os ha dado como caparazón.... vuestro cuerpo terrenal.... solo puede sentir y soportar el dolor hasta un cierto grado, lo cual no se compara con los tormentos que el alma tiene que soportar el estado no redimido, y lo cuales también siente lo espiritual atado todavía en su forma externa. Sin embargo, dado que sólo el alma es un ser consiente del yo, solo puede esforzarse conscientemente por un cambio en su ser, en el estado de ser humano, una transformación hacia su ser primordial.
La cognición, de que ella nunca puede perecer, de que perdura eternamente, la impulsará también a esforzarse seriamente para hacer que la eternidad sea feliz para ella misma, para luchar por una “vida en felicidad” y a recuperar la fuerza y luz para poder obrar conforme a la ley del orden divino. Pero mientras falte esta cognición, el ser humano vive inútilmente en la Tierra, y el alma permanece atada e incluso abandona su cuerpo aún atado.... Y resurge el estado de tormento, que no experimentó con la misma intensidad en la Tierra.
Ella está muerta, aunque existe.... No alcanzó la vida dichosa en la Tierra, y el estado de destierro la amenaza una vez más, si no logra llegar a la cognición de que no ha pasado y de que no puede perecer, aunque ya no viva en la Tierra.... Solo esta cognición puede impulsarla en la otra vida a esforzarse por la “vida” después de todo, y también se le ayudará al respecto.
Pero es horroroso para una alma que ya es consciente del yo cuando experimenta el destino de ser desterrada de nuevo.... cuando se le quitará la conciencia del yo y tiene que, en incontables partículas, recorrer el camino de la creación y tendrá que soportar una vez más los tormentos interminables que cualquier forma externa implica para lo espiritual. Porque solo mediante el tormento lo espiritual puede purificarse hasta tal punto que madure de nuevo en un ser consciente del yo, uno que está destinado a vivir y que ahora, ya no perderá su vida eternamente....
amén
TraductorBoli ste stvorení na večnosť.... Preto nemôžete nikdy prestať existovať, aj keď ste mali začiatok. Ale dokázali ste zmeniť svoju prirodzenosť, čo ste aj urobili, a preto ste sa dočasne zbavili sebauvedomenia. Určite ste aj naďalej pokračovali existovať, ale už ste si neboli vedomí svojej existencie. Napriek tomu to nebol stav šťastia, nebol to blažený prechod do prázdnoty, ale stav trápenia, pretože to znamenalo obmedzenie pre duchovnú bytosť, ktorá bola kedysi stvorená ako slobodná bytosť, ktorá tiež zažila toto obmedzenie ako agóniu. Keďže budete aj naďalej žiť večne, mali by ste si tiež užiť svoju existenciu, mali by ste žiť v blaženom stave, to znamená, že by ste mali byť aktívni pre vaše vlastné potešenie v sile a svetle. To je váš cieľ. Cieľom každej bytosti, ktorú Som kedy stvoril, je žiť a byť aktívny v Mojej vôli, byť blažene šťastný v plnom svetle a sile ako Ja a schopný vytvárať a tvarovať pre svoje vlastné potešenie. Napriek tomu nespočetné množstvo bytostí, ktoré Som vyžiaril vo svetle a slobode stratilo sebauvedomenie v dôsledku ich vlastnej chyby. Vzdali sa slobody, svetla a sily a sami si vybrali hrozný osud.... Ale oni boli neschopní seba zničiť a nikdy to nedokážu. Keby sa tento dobrovoľne zvolený stav bez sebapoznania zbavil všetkej agónie, žiadna bytosť by sa nikdy nesnažila o život v blahoslavenstve, pretože potom by do určitej miery zahynula a jedine z Mojej strany by bola považovaná za bytosť. Agónie vylúčenej bytosti sú však nemysliteľné a vy, ľudia, by ste nemali zostať ľahostajní k hrozbe obnoveného vylúčenia (exilu), pretože aj keď vám chýba sebapoznanie, budete napriek tomu vystavení utrpeniam, ktoré budete môcť pochopiť spätne jedného dňa, keď vstúpite do života. Lebo je to duchovná esencia (podstata), ktorá trpí, nie ľudská bytosť, o ktorej sa domnievate, že zomrela. A duchovná esencia sa určite dokázala stvrdnúť sama o sebe, ale nie je zahladená, nie je necitlivá a trpí extrémnou bolesťou dokonca aj vo svojej najmenšej substancii (častici), teda v celom Stvorení.... duchovnej substancii zaviazanej v hmote (matérii).... na rozdiel od kráľovstva svetla a jeho obyvateľov.... je „nevykúpené“ alebo „nešťastné“, tj zviazané bolesťou a vo svojej bolesti túži po vykúpení.
Bolesť, ktorú prežíva duchovná substancia je pre vás, ľudí nepochopiteľná, pretože to, čo bolo poskytnuté vašej duši ako obal.... vaše pozemské telo.... je schopné cítiť a vydržať bolesť len do určitej miery, ktorú však nie je možné porovnať s utrpením, ktoré musí duša vydržať vo svojom nevykúpenom stave a ktoré pociťujú aj stále spútané duchovné substancie vonkajšieho obalu. Keďže však iba duša je uvedomujúcou si bytosťou, môže sa preto vedome usilovať iba v stave ľudskej bytosti o zmenu svojej prirodzenosti, o premenu na svoju základnú prirodzenosť. Uvedomenie si, že nikdy nemôže zahynúť, že bude existovať navždy, ju potom bude motivovať k tomu, aby sa vážne usilovala o šťastný večný život, o „život v blahoslavenstve“ a aby znovu získala silu a svetlo, aby bola aktívna v súlade so zákonom Božského poriadku. Pokiaľ však chýba toto porozumenie, život človeka na Zemi nebude k žiadnemu úžitku a duša zostane zviazaná a tiež opustí svoje telo v zaviazanom stave.... A potom sa znova objaví stav agónie, ktorý ona toľko necítila na Zemi. Ona je mŕtva, aj keď existuje.... Nezískala blažený život na Zemi, stav vyhnanstva (exilu) ju tiež znova ohrozuje ak sa jej nepodarí dosiahnuť porozumenie v kráľovstve inej ríši (porozumej „v záhrobí“), že neprestala a nemôže prestať existovať, aj keď už viac nežije na Zemi.... Iba toto porozumenie ju môže v kráľovstve inej ríši nakoniec prinútiť usilovať sa o „život“ a potom jej bude poskytnutá pomoc. Ale pre už uvedomiteľnú dušu je to hrozné, ak musí znova zažiť osud nového vyhnanstva.... ak je jej sebapoznanie odstránené a musí ísť cestou cez stvorenie rozostavená do nespočetných, malých častíc a znovu trpieť agóniou, čo pre duchovnú bytosť predstavuje každý vonkajší obal. Len vďaka bolesti sa môže duchovná bytosť natoľko očistiť, že znova dospeje k sebauvedomenej bytosti, ktorá jedného dňa ožije a potom už nikdy viac nestratí svoj život.
AMEŇ
Traductor