• Back

ISPUNJAVANJE BOŽANSKIH ZAPOVIJEDI.... SPOZNAJA BOGA....

Hoditi pravim putem na Zemlji zahtjeva ispunjavanje Božanskih zapovijedi, koje su međutim krajnje lake za ispuniti ako čovjek živi u Ljubavi, tj. ako iznutra ima poticaj za to da bude dobar i da čini dobro.... tada on Božje zapovijedi ne doživljava kao pritisak ili neki utjecaj koji ga ograničava, nego sam po sebi teži onome što Bog od njega zahtijeva, te onda i ide pravim putem. On onda ne treba zapovijedi, pošto se njegovo biće iz vlastitog poticaja mijenja u Ljubav i pošto njegova volja stremi k Bogu, dakle ono što je duhovno u njemu već stoji u spoznaji vječnog Božanstva, čak i kad čovjek toga nije svjestan ili on ne raspolaže sa znanjem po tom pitanju.

To znanje doduše već drijema u njemu, no još nije izašlo na svjetlo dana i pored toga njegova duša prepoznaje Boga, inače ona ne bi težila dobru. Čovjek će isto težiti savršenstvu, jer njegovo srce, koje je voljno i sposobno za Ljubav potiče ga na neprestanu aktivnost u Ljubavi. Njegovo postupanje i razmišljanje ne suprotstavljaju se dakle zapovijedima Ljubavi koje je Bog dao kako bi ljudima omogućio život po Njegovoj volji.

Kod mnogih ljudi spoznaja dobra i zla nije baš razvijena, jer je unutarnja volja još okrenuta ka protivniku Boga. On u čovjeku muti jasnu spoznaju dobra i zla, on mu zlo predstavlja u takvom jednom svjetlu da mu se ono čini privlačno. Tako da će čovjek koji je potpao njegovom utjecaju, koji u sebi ispoljava sve loše strasti, ipak iznutra biti uvjeren u to da postupa ispravno jer vidi samo svoju vlastitu korist i smatra dobrim sve što mu donosi korist. Što niže on potone, tj. potpadne pod vlast protivnika Boga, utoliko više mu nestaje spoznaja za dobro i zlo.

Njemu Božanske zapovijedi trebaju biti smjernica ako se ozbiljno potrudi živjeti ispravno na Zemlji. Jer uvijek mu nanovo treba biti predočen njegov krivi način života, i Božanske zapovijedi moraju mu važiti kao mjerilo, s obzirom na koje će njegova djela biti vrjednovana i prosuđena. Zapovijed Ljubavi uvijek će zapostavljati vlastitu korist i braniti korist bližnjega, i tek kad čovjek obrati pažnju na to, on se počinje potčinjavati tim zapovijedima. Za onoga čovjeka koji je pod utjecajem protivnika morale su biti donešene pojedinačne zapovijedi, naspram kojih on može prepoznati pogrešnost svog razmišljanja i postupanja. S druge strane, onaj čovjek koji je u Ljubavi, ne treba te zapovijedi, njemu prestupanje pojedinih zapovijedi nije moguće, budući da ga Ljubav od toga štiti (zadržava, odvlači), što čovjek bez Ljubavi bez razmišljanja čini.

Kod čovjeka koji je aktivan u Ljubavi aktivne su dobre sile, i one ga odvlače od svakog nepromišljenog lošeg djela, dok Bogu-dalek čovjek, koji je lišen ikakve Ljubavi, silama zla daje pristup i one ga uvijek nanovo potiču da čini ne-Ljubavne postupke. No ako mu se predoči svaka pojedina zapovijed, onda u njemu može biti probuđen osjećaj za odgovornost za njegova djela, i on onda loše djelo izvodi uz dvojbe, koje čak kao posljedicu mogu imati promjenu njegovog razmišljanja, ako se on odluči na promjenu svoga načina života pod pretpostavkom života nakon smrti, koji mu se (tako) čini proigran....

Onda on nišan upravlja na spasenje svoje duše, i tada koristi svaku priliku kako bi dobio pojašnjenje glede volje Božje, i ozbiljno žali svoj promašeni život, pa onda traži kako se promjeniti.... gadi se sam sebi i svom ranijem postupanju, priznaje Božanske zapovijedi i nadalje se trudi živjeti u skladu sa njima.... i tek tada mu je zajamčen duhovni uspjeh, tj. njegova duša se još kratko prije smrti može razviti uvis, te i pored toga što joj je stupanj zrelosti još nizak ona u spoznaji vječnog Božanstva ulazi u duhovno kraljevstvo, i više nije skroz nesklona Bogu.

Ako ona prizna Boga i Njegove zapovijedi, spašena je, na putu je uspona, njeno uspinjanje započelo je, pa duša i postiže svoj cilj, ako ne na Zemlji, a ono kasnije u duhovnom kraljevstvu. No sve dok čovjek ne obraća pažnju na Božanske zapovijedi ili dok veže ispunjavanje njih sa zemaljskim interesima, duša stagnirajući ostaje na najnižem duhovnom stupnju, a ona će onda i ostati u tamnoj duhovnoj noći.... ona ne spoznaje Boga i ne može Ga ljubiti, ona k Njemu neće stremiti, nego će se okrenuti protivniku Boga (Sotoni), koji međutim dušu nikada ne može uvesti u znanje, dakle ne može joj dati spoznaju Boga....

A ta spoznaja je ono što čovječanstvu nedostaje, spoznaja Boga Ljubavi Koji je svemoćan i mudar i Koji ljude želi zadobiti za Sebe.... Ako je čovjek u spoznaji, ako vjeruje u Boga kao vrhunski savršeno biće, on će i obratiti pažnju na to što to vrhovno biće od čovjeka zahtjeva.... i on će to činiti iz najunutarnijeg impulsa budući da se u njemu budi Ljubav prema Bogu i on se trudi priključiti tom najvišem, najsavršenijem Biću.... I njemu onda nisu potrebne zapovijedi, nego je on iznutra pun Ljubavi prema Bogu i prema bližnjemu....

AMEN

Plnenie Božích prikázaní.... spoznávanie Boha....

Chodiť správnou cestou na Zemi si vyžaduje spĺňanie Božích prikázaní, ktoré je však veľmi ľahko splniť (1. Jánova 5:3), ak človek žije v Láske, tj. ak zvnútra má pohnútku byť dobrým a robiť dobro.... vtedy on nevníma Božie prikázania ako nátlak alebo vplyv, ktorý by ho obmedzoval, ale sám sa usiluje o to, čo od neho požaduje Boh, a potom kráča správnou cestou. On vtedy nepotrebuje žiadne prikázania, pretože jeho bytosť sa mení na Lásku z vlastnej iniciatívy a preto, že sa jeho vôľa snaží priblížiť k Bohu, čiže to čo je duchovné v ňom je už vedomé večného Božstva, aj keď si toho človek neuvedomuje alebo on ešte nevlastní poznanie o tom.

To poznanie už v ňom spí, ale ešte sa neobjavilo, no aj napriek tomu jeho duša uznáva Boha, inak by sa ona neusilovala o dobro. Človek sa bude tiež usilovať o dokonalosť, pretože jeho srdce, ktoré je hotové a schopné pre Lásku, ho vedie k neustálemu pôsobeniu v Láske. Takže jeho činy a myšlienky nie sú v rozpore s prikázaniami Lásky, ktoré dal Boh, aby umožnili ľuďom meniť sa a žiť podľa Jeho vôle.

U mnohých ľudí sa znalosť dobra a zla ešte nerozvila, pretože je vnútorná vôľa ešte stále obrátená k Božiemu protivníkovi. To u človeka zakaľuje jasný zmysel pre dobro a zlo, on mu zlo predstavuje v určitom svetle tak, aby sa mu zdalo lákavé. A tak človek, ktorý podľahol jeho vplyvu, ktorý v sebe nechá pôsobiť všetky zlé inštinkty, bude presvedčený vo svojom vnútri, že koná správne, pretože vidí iba svoj vlastný prospech a považuje za dobré všetko čo sa mu stáva výhodou. Čím nižšie sa on ponorý, tj. dostane sa pod kontrolu Božieho protivníka, tým viac mu zmizne rozoznanie dobra a zla.

A Božie prikázania by mu teraz mali byť usmernením, akonáhle vynaloží vážne úsilie, aby žil správne na Zemi. Lebo znova a znova sa mu musí ukázať na jeho zlý spôsob života a Božie prikázania musia mu slúžiť ako meradlo, pomocou ktorého budú hodnotené a posudzované jeho skutky. Prikázanie Lásky vždy bude zanedbávať vlastnú výhodu a obhajovať výhodu blížneho, a iba keď človek tomu venuje svoju pozornosť, začne sa týmto prikázaniam podrobovať. Pre človeka, ktorý je pod vplyvom protivníka museli byť vydané jednotlivé prikázania, oproti ktorým mohol rozpoznať nesprávnosť jeho myslenia a konania. Avšak človek, ktorý je v Láske, tieto prikázania nepotrebuje, on nie je schopný prekročiť jednotlivé prikázania, pretože Láska ho ochraňuje (zdržuje, odpudzuje) od toho, čo človek, ktorý je bez Lásky, bez váhania robí.

U človeka, ktorý je aktívny v Láske, dobré sily sú činné a oni ho odpudzujú od akéhokoľvek bezohľadného a zlého skutku, zatiaľ čo človek vzdialený od Boha, ktorý je zbavený akejkoľvek Lásky, poskytuje prístup silám zla a oni ho neustále poháňajú, aby konal bez Lásky. Ak sa mu však ponukne každé jednotlivé prikázanie, môže tiež prebudiť zmysel pre zodpovednosť za svoje činy, a on potom bude vykonávať zlý skutok s pochybnosťou, ktorá dokonca môže viesť k zmene jeho myslenia, ak sa on sám rozhodne zmeniť jeho spôsob života v predpoklade života po smrti, ktorý sa mu tak zdá premárnený....

Potom on upriamuje svoju pozornosť na spásu svojej duše a vtedy využije každú príležitosť, aby získal pojasnenie ohľadne Božej vôle, vážne ľutuje svoj neúspešný život a pokúša seba zmeniť.... hnusí sa sám sebe a svojích predchádzajúcich činov, uznáva Božské prikázania a naďalej sa snaží podľa nich žiť.... a až potom mu je zaručený duchovný úspech, tj. že jeho duša sa ešte krátko pred smrťou môže rozvíjať na hore, a aj keď jej stupeň zrelosti je stále nízky, ona vo vedomí večného Božstva vstupuje do duchovného kráľovstva a už nie je úplne odvrátená od Boha.

Hneď ako uzná Boha a Jeho prikázania, je spasená, je na ceste vzostupu, jej vzostupný vývoj sa začal a duša aj dosahuje svoj cieľ, ak nie na Zemi, potom neskoršie v duchovnom kráľovstve. Ale pokiaľ človek ignoruje Božské prikázania alebo spája ich plnenie s pozemskými výhodami, duša zostáva na najnižšej duchovnej úrovni, a ona potom aj zostane v temnej duchovnej noci.... ona nerozpoznáva Boha a nemôže Ho milovať, nebude sa o neho usilovať, ale sa obráti k Božiemu protivníku (Satanovi), ktorý však dušu nikdy nemôže uviesť do vedomosti, čiže nemôže jej ponuknúť poznanie Boha....

A práve toto poznanie chýba ľudstvu, poznanie Boha Lásky, Ktorý je všemohúci a múdry a Ktorý chce získať ľudí pre Seba.... Akonáhle sa človek dozvie, rovnako ak verí v Boha ako najvyššiu dokonalú bytosť, všimne si aj to, čo táto najvyššia bytosť vyžaduje od človeka.... a urobí to zo svojej najvnútornejšej pohnútky, pretože v ňom sa budí Láska k Bohu a on sa snaží pripojiť k najvyššej, najdokonalejšej bytosti.... A on potom nepotrebuje žiadne prikázania, lebo je zvnútra plný Lásky k Bohu a k blížnemu....

AMEŇ