• Retour

Le changement de la volonté – l'état d'obligation – le but – l'état primordial

La volonté contraire à Dieu a été le motif de la chute du spirituel de Dieu, donc la volonté semblable à celle de Dieu doit signifier pour le spirituel l'union, c'est-à-dire l'unification avec Dieu, et de cela il est visible que la volonté du spirituel mort doit d'abord changer s’il veut de nouveau pouvoir s'unir avec Dieu. Ce changement est le sens et le but de la vie terrestre, qui cependant doit se produire sans contrainte et donc doit se dérouler sous la forme d'un lent développement vers le Haut. À la substance animique il est enlevé le droit à l'auto détermination, c'est-à-dire qu’elle doit se soumettre à la Volonté du Créateur, tant qu’elle n'a pas parcouru le chemin sur la Terre avant l'incarnation en tant qu’homme puisque dans les stades antécédents elle devait être active de la manière qui lui a été prescrite par Dieu pour chaque Œuvre de Création. Cela n'est en rien un état de totale absence de volonté, car auparavant la substance animique a déjà communiqué sa volonté, et donc il lui a été maintenant imposé une tâche qui correspond à sa volonté. C’est seulement un état d'obligation puisque qu'après avoir annoncé sa volonté de ne plus agir d’une façon contraire, maintenant elle veut exécuter l'activité pour laquelle elle s’est déclarée auparavant. Elle est d’une certaine manière poussé à servir, mais auparavant elle a déclaré sa disponibilité pour servir, autrement elle ne serait pas admis à une telle activité. Donc la volonté de la substance animique s'est déjà souvent tournée vers l'éternelle Divinité, elle a renoncé à sa rébellion et a tendu d’une certaine manière involontairement à l'unification avec Dieu. Mais elle doit encore soutenir une dernière épreuve de volonté, où toute contrainte est exclue et où l'être peut décider, totalement libre et conscient, s'il renonce à sa volonté tournée contre Dieu, ou bien s'il veut persister encore dans celle-ci. Et cela est le temps de l'incarnation en tant qu’homme que chaque être peut utiliser dans la libre volonté. Durant ce temps il dépend seulement de sa volonté, s'il se tourne vers Dieu ou bien il s'en détourne. Et maintenant les hommes comprendront qu'on peut parler d'un chemin terrestre parcouru avec succès seulement lorsque la volonté autrefois tournée contre Dieu s’est totalement inversée, et s'est totalement soumise à la Volonté divine et avec cela elle a diminué la distance de Dieu. Parce que cet état signifie s'approcher à Dieu dans un état conscient, cela signifie un total changement du spirituel qui, autrefois, s'est éloigné de Dieu dans la libre volonté et maintenant emploie de nouveau cette libre volonté pour l'unification avec Dieu. Maintenant le spirituel rétablit son état d’Ur, sans qu'il y soit forcé par Dieu, et cela signifie la libération du spirituel de l'enveloppe que Dieu a ajouté au spirituel comme chaîne, pour le guider de nouveau vers Lui-Même ; pour le spirituel cela signifie un état libre, inconcevablement heureux qui correspond à sa destination primordiale et qui est donc le but de tout le spirituel non libéré.

Amen

Duchovný nátlak.... Ľudské prikázania.... Boj proti Kristovmu učeniu lásky....

Každé duchovné donucovanie (= toto sa vsťahuje na dogmy!) musí byť odsúdené, pretože čin/aktivita človeka, ktorá z neho vyplýva, nemôže byť ocenená/hodnotená Bohom. Jedine úplná sloboda vôle ľudí určuje/rozhoduje hodnotu konania/aktivity ľudí. Preto by oni mali byť informovaní o Kristovom učení, ale nemali by byť povinní (donútení) viesť určitý životný štýl v dôsledku pravidiel a predpisov, ktoré potom budú svedomite a obvykle dodržiavať. Ľudia by sa určite mali poučovať/vzdelávať, aby rozmýšľali a správali sa správne, ale mala by im byť vždy ukázaná iba spravodlivosť alebo nespravodlivosť v ich skutkoch (alebo „malo by im byť pokázané čo je v ich skutkoch dobré a čo zlé“). Musí sa im odporúčať, aby praktizovali lásku, ale nikdy by nemali byť nútení k (tým) skutkom podľa pravidiel, ktoré nezodpovedajú (alebo „nie sú v súlade“) ich vnútornej vôli. Mali by sa dodržiavať iba prikázania lásky, a preto by sa malo o ních aj vyučovať.... pretože každý, kto dodržiava/vykonáva prikázanie lásky, formuje svoje srdce tak, že bude chcieť z vlastnej vôle vykonávať tie veci, ktoré zodpovedajú Božej vôli. Ale prikázania, ktoré zaväzujú/nútia osobu, aby určitým spôsobom viedla (alebo „usporiadala“) svoj život, hoci ich nedodržiavanie nepreukazuje bezcitnosť voči iným ľuďom, nie sú dané Bohom, tj sú mimo Kristovho učenia, pretože toto učenie iba káže lásku, ktorej cieľom však nie je dosiahnuť splnenie Božích prikázaní prostredníctvom vonkajšej sily.

Ľudská bytosť musí byť schopná seba formovať v úplnej slobode vôle, ak má mať táto premena myslenia hodnotu pre večnosť. Sloboda vôle je však obmedzená, akonáhle sa vyžaduje dôstojná/pokorná transformácia. Každý dobrý skutok, ktorý nevznikne v srdci, tj ktorý sa nedosiahne vnútorným nutkaním/vnuknutím vykonať skutok lásky, bude ocenený iba za to, čo je v skutočnosti.... vykonávanie povinnosti bez srdečného tepla. A existuje veľké nebezpečenstvo, že si človek bude dávať príliš málo dôrazu na seba, svoje myšlienky a skutky, pretože on verí, že urobil to, čo potreboval urobiť na Zemi, a toto presvedčenie/viera má svoj základ v prikázaniach, ktoré ľudia pridali ku Kristovmu učeniu. Iba Božské učenie lásky sa má chápať ako Kristovo učenie, ale nikdy ľudsky nariadené prikázania, ktorých cieľom je dosiahnuť niečo iné ako iba opravdové skutky lásky....

Tam, kde sa vyučuje láska, musí sa tiež praktizovať láska a skutky lásky by sa mali chápať ako všetko, čo je prospešné pre iných ľudí. Očakáva sa teda, že ľudská bytosť bude prospešná pre svojho blížneho, a preto Božské učenie lásky bude očakávať, že ľudia splnia iba tie požiadavky, ktoré chránia ich blížnych pred poškodením alebo sú pre ních prospešné. Keď človek uvažuje o blahu svojho blížneho, žije v láske, pretože ho ona núti pomáhať iným ľuďom. Toto je opravdová aktivita lásky, ktorú Boh vyžaduje od ľudí a ktorá bola neustále praktizovaná Ježišom Kristom na Zemi. Ak sa však od ľudí požaduje, aby niečo urobili, aj keď neúspech/chyba v uspokojovaní v žiadnom prípade neprináša škody alebo ubližuje iným ľuďom, vtedy je to spôsobené ľudskými zákonmi, ktoré by sa nemali zamieňať s Kristovým učením.

Existuje však veľké nebezpečenstvo, že prikázania lásky budú ignorované v prospech týchto ľudsky pridaných prikázaní a že význam/hodnota Kristovho učenia lásky nebude uznaný(á), o čom svedčí skutočnosť, že ľudstvo, ktoré nepozná jeho skutočnú hodnotu, chce úplne nahradiť Kristovo učenie lásky.... Pretože ono venuje väčšiu pozornosť prikázaniam, ktoré človeka viac alebo menej zotročujú, pretože pre neho predstavujú duchovné donucovanie.

Svet to uráža (alebo „týmto je svet urazený“) a teraz sa pokúša bojovať proti všetkému a nahradiť všetko, vrátane čistého Kristovho učenia, ktoré iba hlása lásku. Všetko, čo ľudia pridali k Božiemu učeniu lásky, bolo urobené iba preto, aby sa do čistého Kristovho učenia infiltrovala/vložila chyba/omyl, pretože to čo je pridané odchyľuje sa od toho, čo Ježiš Kristus zanechal ľuďom ako Jeho Dielo. Zostane však iba to, čo je z Boha a Jeho vôle.... ale ľudské dielo sa pominie.

AMEŇ