• Indietro

Il cambiamento della volontà – Lo stato dell’obbligo – La meta – Lo stato primordiale

La volontà contraria a Dio era il motivo della caduta dello spirituale da Dio, quindi la volontà simile a quella di Dio deve significare per lo spirituale l’unione, cioè l’unificazione con Dio, e da ciò è visibile che la volontà dello spirituale caduto deve dapprima cambiare, se Vuole di nuovo potersi unire con Dio. Questo cambiamento è il senso e lo scopo della vita terrena, che però deve avvenire senza costrizione e perciò deve svolgersi nella forma di un lento sviluppo verso l’Alto. All’essenziale viene tolto il diritto dell’auto determinazione, cioè deve subordinarsi alla Volontà del Creatore, finché non abbia ripercorso il cammino sulla Terra prima dell’incorporazione come uomo in quanto che negli stadi antecedenti deve essere attivo nel modo in cui Dio lo prescrive ad ogni Opera di Creazione. Questo non è per nulla uno stato di totale assenza di volontà, ma l’essenziale ha già prima comunicato la sua volontà, e perciò gli veniva ora posto il compito, che corrisponde alla sua volontà. E’ uno stato dell’obbligo soltanto in quanto che dopo aver annunciato la sua volontà di non agire più al contrario, ora vuole eseguire l’attività per la quale si è dichiarato in precedenza. Viene in certo qual modo indotto al servire, ma dapprima ha dichiarato la disponibilità per il servire, altrimenti non sarebbe ammesso a tale’attività. Quindi la volontà dell’essenziale si è già spesso rivolta all’eterna Divinità, ha rinunciato alla ribellione ed ha teso in certo qual modo inconsapevolmente all’unificazione con Dio. Ma l’essenziale deve ancora sostenere un’ultima prova di volontà, dove viene esclusa ogni costrizione e dove l’essere si può decidere, totalmente libero e consapevole, se rinuncia alla volontà rivolta contro Dio, oppure se vuole persistere ancora in questa. E questo è il tempo dell’incorporazione come uomo, che ogni essere può utilizzare nella libera volontà. In questo tempo si tratta soltanto della volontà, se si rivolge a Dio oppure se ne distoglie. Ed ora gli uomini comprenderanno che si può parlare di un cammino terreno di successo soltanto quando la volontà una volta rivolta contro Dio si è totalmente invertita, cioè si è totalmente sottomessa alla Volontà divina e con ciò ha diminuita la distanza da Dio. Perché quest’ultima significa un avvicinarsi a Dio nello stato cosciente, significa un totale cambiamento dello spirituale, che una volta si è allontanato da Dio nella libera volontà ed ora usa di nuovo questa libera volontà per l’unificazione con Dio. Ora lo spirituale ristabilisce il suo stato Ur, senza che ne venga costretto da Dio, e questo significa la liberazione dello spirituale dall’involucro, che Dio ha aggiunto allo spirituale come catena, per guidarlo di nuovo a Sé Stesso; per lo spirituale significa uno stato libero, inimmaginabilmente felice e beato, che corrisponde alla sua destinazione primordiale e che è quindi la meta di tutto lo spirituale non liberato.

Amen

Duchovný nátlak.... Ľudské prikázania.... Boj proti Kristovmu učeniu lásky....

Každé duchovné donucovanie (= toto sa vsťahuje na dogmy!) musí byť odsúdené, pretože čin/aktivita človeka, ktorá z neho vyplýva, nemôže byť ocenená/hodnotená Bohom. Jedine úplná sloboda vôle ľudí určuje/rozhoduje hodnotu konania/aktivity ľudí. Preto by oni mali byť informovaní o Kristovom učení, ale nemali by byť povinní (donútení) viesť určitý životný štýl v dôsledku pravidiel a predpisov, ktoré potom budú svedomite a obvykle dodržiavať. Ľudia by sa určite mali poučovať/vzdelávať, aby rozmýšľali a správali sa správne, ale mala by im byť vždy ukázaná iba spravodlivosť alebo nespravodlivosť v ich skutkoch (alebo „malo by im byť pokázané čo je v ich skutkoch dobré a čo zlé“). Musí sa im odporúčať, aby praktizovali lásku, ale nikdy by nemali byť nútení k (tým) skutkom podľa pravidiel, ktoré nezodpovedajú (alebo „nie sú v súlade“) ich vnútornej vôli. Mali by sa dodržiavať iba prikázania lásky, a preto by sa malo o ních aj vyučovať.... pretože každý, kto dodržiava/vykonáva prikázanie lásky, formuje svoje srdce tak, že bude chcieť z vlastnej vôle vykonávať tie veci, ktoré zodpovedajú Božej vôli. Ale prikázania, ktoré zaväzujú/nútia osobu, aby určitým spôsobom viedla (alebo „usporiadala“) svoj život, hoci ich nedodržiavanie nepreukazuje bezcitnosť voči iným ľuďom, nie sú dané Bohom, tj sú mimo Kristovho učenia, pretože toto učenie iba káže lásku, ktorej cieľom však nie je dosiahnuť splnenie Božích prikázaní prostredníctvom vonkajšej sily.

Ľudská bytosť musí byť schopná seba formovať v úplnej slobode vôle, ak má mať táto premena myslenia hodnotu pre večnosť. Sloboda vôle je však obmedzená, akonáhle sa vyžaduje dôstojná/pokorná transformácia. Každý dobrý skutok, ktorý nevznikne v srdci, tj ktorý sa nedosiahne vnútorným nutkaním/vnuknutím vykonať skutok lásky, bude ocenený iba za to, čo je v skutočnosti.... vykonávanie povinnosti bez srdečného tepla. A existuje veľké nebezpečenstvo, že si človek bude dávať príliš málo dôrazu na seba, svoje myšlienky a skutky, pretože on verí, že urobil to, čo potreboval urobiť na Zemi, a toto presvedčenie/viera má svoj základ v prikázaniach, ktoré ľudia pridali ku Kristovmu učeniu. Iba Božské učenie lásky sa má chápať ako Kristovo učenie, ale nikdy ľudsky nariadené prikázania, ktorých cieľom je dosiahnuť niečo iné ako iba opravdové skutky lásky....

Tam, kde sa vyučuje láska, musí sa tiež praktizovať láska a skutky lásky by sa mali chápať ako všetko, čo je prospešné pre iných ľudí. Očakáva sa teda, že ľudská bytosť bude prospešná pre svojho blížneho, a preto Božské učenie lásky bude očakávať, že ľudia splnia iba tie požiadavky, ktoré chránia ich blížnych pred poškodením alebo sú pre ních prospešné. Keď človek uvažuje o blahu svojho blížneho, žije v láske, pretože ho ona núti pomáhať iným ľuďom. Toto je opravdová aktivita lásky, ktorú Boh vyžaduje od ľudí a ktorá bola neustále praktizovaná Ježišom Kristom na Zemi. Ak sa však od ľudí požaduje, aby niečo urobili, aj keď neúspech/chyba v uspokojovaní v žiadnom prípade neprináša škody alebo ubližuje iným ľuďom, vtedy je to spôsobené ľudskými zákonmi, ktoré by sa nemali zamieňať s Kristovým učením.

Existuje však veľké nebezpečenstvo, že prikázania lásky budú ignorované v prospech týchto ľudsky pridaných prikázaní a že význam/hodnota Kristovho učenia lásky nebude uznaný(á), o čom svedčí skutočnosť, že ľudstvo, ktoré nepozná jeho skutočnú hodnotu, chce úplne nahradiť Kristovo učenie lásky.... Pretože ono venuje väčšiu pozornosť prikázaniam, ktoré človeka viac alebo menej zotročujú, pretože pre neho predstavujú duchovné donucovanie.

Svet to uráža (alebo „týmto je svet urazený“) a teraz sa pokúša bojovať proti všetkému a nahradiť všetko, vrátane čistého Kristovho učenia, ktoré iba hlása lásku. Všetko, čo ľudia pridali k Božiemu učeniu lásky, bolo urobené iba preto, aby sa do čistého Kristovho učenia infiltrovala/vložila chyba/omyl, pretože to čo je pridané odchyľuje sa od toho, čo Ježiš Kristus zanechal ľuďom ako Jeho Dielo. Zostane však iba to, čo je z Boha a Jeho vôle.... ale ľudské dielo sa pominie.

AMEŇ